Leden 2011

Prečo?!

27. ledna 2011 v 19:59 | Sue L. |  Diary
http://cdn.thefrisky.com/images/uploads/end_love_affair_c.jpg
Možno tento článok nepatrí medzi najlepšie a určite ani patriť nikdy nebude... je to len pokus vyliať si dušu...
Preto je vylievam :)



Ľudí spoznávame a strácame každý deň. Pri pohľade dozadu na to koľko priateľov som už stratila mi zmizne úsmev z tváre.
Ale ak sa obzriem dozadu bystrejšie neunikne mi že som sa tých ľudí jednoducho "zbaviť" musela.
Keby som neprišla o kamarátku teraz by som nemala ďalších 10 priateľov. Pravdaže vždy ak sa pozriem dozadu akoby cez mikroskop vidím aj veľa príležitostí. Prečo som za zbavila jeho?! A iného som sa zbavila dokonca bezdôvodne!!!
Bála som sa lásky alebo som bola zaslepená túžbou po nedosiahnuteľnom?! Isté je len to že sa to naspäť vrátiť nedá a ja ľutujem. Teraz by som bola šťastne zaľúbená po boku niekoho kto ma mal úprimne rád. No ja som jedna hnusná materialistická mrcha ktorá myslí len na seba a k tomu všetkému je namyslená na maximum. U nej sa normálny chalan nedostane ani len k pozdravu, u nej normálny chalan ktorému záleží na láske nemá šancu. Myslím len na krásu a prestíž! Prečo by som sa rozprávala s niekým kto je "pod" moju úroveň?!
Račej sa rozprávam s niekým do koho sa zaľúbiť nemôžem a aj keď nevyzerá ako krásavec viem že sa mi nemôže stať že ma chytí ten hnusný anjel Amor. No čo ak si Amor brúsi na mňa zuby už dlhšie a ja mu dokonale unikám?! Zasiahne aj teraz a poviem pravdu, dokonale nečakane. Vtedy sa človek poníži len na úbohú žiarlivosť ktorú si neodôvodni.
A sám klesne "pod" úroveň každého kto sa o neho zaujímal.
Otázka na koniec je: "Prečo robíme unáhlené rozhodnutia a sme namyslený i keď nemáme na čo?!"
Odpoveď prichádza z čista jasna a ja sa nad ňou vôbec nezamýšľam.
Rozhodnutia robíme každý deň, či je to už rozhodnutie čo nám zmení celý život alebo len malé obyčajné. Rozhodnutie nemôže byť nikdy zlé, pretože tu vždy platí pravidlo " Čo nás nezabije to nás posilní"
S pozdravom Sue:)

Keď sa trochu sekneme....

21. ledna 2011 v 19:39 | Sue L. |  Diary
Tákže sadnúť pustiť hudbu a čítať... pre neinteligentných... hudba je na konci článku :)
http://www.gomediazine.com/wp-content/images/2009/01/131.jpg xd
Dnes som zistila že aj v kamarátoch sa dá poriadne pomýliť.
Myslíte že ste skutočný kamaráti... no vážne sa mýlite ten druhý vás možno vôbec nemá rád a aj cez to že ste spolu zažili krásne chvíle ten druhý vo vašej prítomnosti len trpel...
Najhoršie je ak vás sklame na plnej čiare. Dokonca nemusí mať na to ani poriadny dôvod. Len si zrazu uvedomíte že nemáte spoločnú reč, nebaví vás jeho prítomnosť, jednoducho je pre vás nudný.
No problém je v tom že ste v ňom videli oporu. Veľkú oporu, ktorá sa vám len odohrávala v mysli. Prestanete vidieť cez ružové okuliare a všimnete si to.
Všimnete si ako trpí keď je vo vašej prítomnosti a tie pohľady.
Prestanete sa o neho zaujímať a aj ak ste si predtým mysleli že je to kamarátstvo na život a na smrť.. mýlili ste sa.
No čo ak mal kamarát len slabú chvíľu a bol v oveľa väčších problémoch ako ste teraz vy.
Možno vám len o tom nepovedal, aby vás veľmi nezaťažil. Možno musel od vás odísť, pretože jednoducho vedel že ak ostane, ešte viac sa to zhorší. Veď ste ani neboli v kritickej situácii kde by vám mohol pomôcť len on. Jedno zlyhanie predsa nie je celý svet a niekde vnútri určite tušíte že vás má kamarát rád. Len vy ste tvrdohlavý a chcete si ho vyhnať z hlavy čo najrýchlejšie ako to len pôjde... Zabudnete na chvíle čo ste prežili a spomínate na to zlé! Na všetko vďaka čomu sa previnil... Spomienky sú preč, nevráti ich nič a vaša mienka o ňom sa vďaka jedinému jeho zlyhaniu zmenila...
Prečo toto všetko prežívate?!
Jednoducho z čistej žiarlivosti ktorú si nechcete pripustiť.. a bez objasnenia jeho zlyhania sa s ním doživotne prestanete baviť... On nevie prečo a ani vy to poriadne neviete....
Preto by každý kamarát mal dostať druhú šancu bez ohľadu na to či to bolo malé zlyhanie z jeho strany alebo veľké z vašej.
S pozdravom Sue :)

Skutočný kamarát?

16. ledna 2011 v 18:40 | Sue L. |  Diary
http://www.istockphoto.com/file_thumbview_approve/6134444/2/istockphoto_6134444-computer-and-chat-maniac.jpg
Včerajšok ma prinútil porozmýšľať nad mojím každodenným životom... pretože týždne prežívam stále rovnako a ja už neviem či to je Deja Vú alebo rutina.
Decká sa hrajú na vonku s loptou, teens sa skrývajú a fajčia za kríčkami. Kamaráti sa stretávajú v baroch, reštauráciách a kaviarňach. Decká majú pohyb žijú zdravo, niekde žiadne alergia, niekde žiadna rečová bariéra. Ak prší skryjú sa v zastávke alebo niekde v malom obchodíku.

Pozvania na rande napíšu decká jednou milou SMS "Pôjdeme spolu von?"

Prípadne zavolajú z pevnej linky... pravdaže tak aby ich nepočuli rodinný príslušníci.
A to ešte nevedia či je dievča zadané..
.
ale ak nie...
Tajne sa večer zídu pred kinom a pozrú si nejaký dobrý film. Potom pôjdu niekde do cukrárne prípadne kaviarničky a rozprávajú sa dlhé hodiny..
nakoniec príde krásny bozk a slová "Kedy sa stretneme zase?"

Odpoveď príde onedlho a on je zatiaľ napätý čo odpovie...




Píše sa 21. storočie....
Počítač! Počítač! Počítač! Internet! Internet! Internet! Facebook!


Tieto slová už pozná každý!

Decká prídu zo školy sadnú za bedňu elektrických obvodov ktorá žere peniaze... zapnú ju ako ihneď sa prihlásia na Facebook. Hrajú tam nejaké trápne hry ktoré žerú ešte viac času.

Teens sa podpichujú vzájomne v statusoch a každý je každého rodina. Teens fajčia ráno na zastávkach a mladšie decká to musia dýchať...
16 ročný dostávajú infarkty kvôli energetickým nápojom a obezite. 2 mesačné bábätká majú alergiu na slnko, prach, zimu..
Ak sa kamaráti konečne stretnú vonku nevedia o čom sa rozprávať. Ich slovná zásoba je hlboko pod 0... a nastane len trápny stav ticha.
Ak náhodou začne pršať každý sa ženie domov za "bedňu" a už píšu statusy "dnes bolo super nikdy na to nezabudnem" pritom sa nič zaujímavé nestalo.
Cez chat sa rozpíšu akoby sa nevideli celú večnosť práve s tými kamarátmi s ktorými boli vonku.


Ak sa nejakému chalanovi páči dievča pošle jej správu "pôjdeš von?"... ale pri tom už vie že
dievča je nezadané... alebo jej to napíše len tak do chatu... pravdaže medzi rečou...
Pôjdu do kina a pozrú si nejaký dobrý film... no čo potom?!!

Nie žiadna kaviareň... rozlúčia sa a chalan jej napíše zase na chat či niekde nepôjdu... dievča buď ihneď odpovie "nemám zájem" alebo len napíše milého smajlíka...

Chodiť spolu tiež začnú len kliknutím myšky... "VO vzťahu"


Pri pozorovaní týchto vecí sa sama seba pýtam "Je počítač naozaj môj kamarát alebo ma len oberá o vzácne chvíle v živote?!"
Odpoveď znie jednoznačne a bez premýšľania...


Počítač je obyčajný žráč času a kamarátstva!!!

S pozdravom SUe :)

My a "PUBERTA"= Najkrajšie roky života

13. ledna 2011 v 20:47 | Sue L. |  Diary
http://jaymyccah.deviantart.com/gallery/?offset=24#/d2p8cli
Inšpiroval ma človek ktorému som sľúbila že, sem nenapíšem že ma inšpiroval :)
Takže ma neinšpirovalo nič a len tak píšem, pretože sľub sa má vždy dodržať. Ps: nezabudnite pustiť ten song :)

Puberta. To slovo akoby nám nadávalo. Neviem ako ostaným ale mne vôbec nelichotí.

Akoby sa už dospelý tešili že prídem ku nim, do ich "spolku nudných a nechápavých voči deťom".
Prečo nám na 18-tku chystajú oslavy akoby sme oslavovali 100-ročnicu?!
Pretože sa tešia!
Majú radosť z toho čoho sa ja osobne bojím viac ako smrti.


Dospieť!

"Puberta" sa prejavuje u každého inak. U niekoho to môže byť len nebadaná a praštená zmena v písaní na sociálnych sieťach ako napríklad. AhOjKy XD.
U iného je to zmena
správania a u ďalších úplná zmena výzoru.

Ostatní sa hrajú predčasne na dospelých aby si nepripustili "pubertu".


Ale prečo to drastické odcudzenie "puberty"?!
Veď práve v nej zažijeme najviac vecí po prvý krát.



Prvá láska ktorú bude sprevádzať aj prvý plač.
Prvé veľké kamarátstvo, ktoré bude na život a na smrť.
Prvá párty na ktorej sa budete tváriť ako dospelý, len aby vás vyhadzovač nevyhodil.
Prvá špirála, prvé pivo.
Prvá opica pri ktorej zabudnete aj na svoje meno.
Prvá letná brigáda s prvými vlastnoručne zarobenými peniazmi.
Prvá hádka s rodičmi a prvé vyjadrenie svojho názoru.
Prvá dovolenka bez rodičov, len s priateľmi.
Prvý odchod od rodičov na internát.
Prvý občiansky preukaz s ktorým ide ako ruka v ruke aj prvá zodpovednosť.
Prvá neprespaná noc, cez ktorú ste sa biflili na písomku.
Prvý ples a prvé "rande".
Prvý bozk.

Áno dobre vidíte a naozaj najviac vecí skúsime po prvý krát práve teraz.

Možno nemám rada ak mi niekto povie "drzá puberťáčka", no nieje to preto lebo nechcem byť v "puberte" ale preto že sa mi pomaly končí čas bezstarostných nocí s kamarátmi a krásnych lások ktorých sa väčšina končí aj tak slzami.

Ja nechcem byť dospelá! Pravdaže sa odo mňa očakáva raz dospieť a ja nechcem nikoho sklamať.
Ale sľubujem vám že tak rýchlo nedospejem a svoj život v "PUBERTE" si užijem najlepšie ako viem.
Veď "puberta" sú najkrajšie roky na ktoré budeme dlho spomínať,
a ak sa ma niekedy nejaký "puberťák" spýta
"Teta ako si prežila pubertu"
ja s hrdosťou odpoviem
"Najkrajšie ako som vedela, pretože to boli nájkásnejšie chvíle života ktoré som kedy prežila"



S pozdravom vaša "puberťáčka" Sue :)


Kráčaním v temnote zasnenia

8. ledna 2011 v 10:07 | Sue L. |  Diary
http://jaymyccah.deviantart.com/gallery/?offset=48#/d2e2xt7
Povedala som že niekedy určite prídem. Čas na môj príchod je tu.
Článkom ma inšpiroval jeden blog... Ja nechcem aby sa niekto dopúšťal veľkých a možno celoživotných chýb! Ešte predtým ako začnete čítať pustite si tú pieseň...

Chlapov rozdeľujeme na 2 skupiny a to.
"On" je to chlap o ktorom snívate. Snívate celý život a nemyslíte na ostatných, snívaním o ňom sa tak zaneprázdnime že si nevšímame "Kamaráta". "Kamarát" je človek ktorý ľúbi vás a ľúbiť vás aj bude. No osud je mrcha... a celý svet je mrcha. Pretože si často nevšimnete že "Kamarát" Vás ma radšej ako hociktorú inú kamarátku... Snívaním o "Ňom" prestanete vnímať okolitý svet a nevšimnete si ani možno obrovskú lásku ktorá vás sprevádza každodenným životom. Pomaly vám uniká medzi prstami.
Pretože ako vám ani "Kamarátovi" nemusí byť príjemné nečinne sa prizerať ako snívate o niekom inom. Možno príde do jeho života ďalšie dievča a aj keď ju nebude ľúbiť tak ako vás, bude šťastný. Začína vám dochádzať že žiarlite. Žialite keď ich zazriete, keď na neho myslíte. Myslíte na neho každým dňom. Uvedomujete si že ho ľúbite! No nevideli ste to keď ľúbil on vás a tápete v temnote svojej mysle.

"Kamarát" nevyzerá ako nejaká filmová hviezda, možno ani nie je najkrajší chalan akého poznáte. Aj keď nie je možno vôbec pekný máte ho radi.
Negéluje sa každý deň preto aby zaujal iné baby ale číta knihy, nesmejete sa nasilu jeho trápnym vtipom ale smejete sa s ním s radosťou, nerozprávate sa o niečom a máte pocit akoby ste a bavili o ničom ale rozprávate sa o ničom a máte pocit akoby ste sa rozprávali o niečom.
S "Kamarátom" ste radšej ako s ktoroukoľvek inou kamarátkou. "Kamarát" by vám vždy pomohol v hocijakej situácii. Keby ste mali slzy na krajíčku "Kamarát" vás uteší a rozosmeje.
S "Kamarátom" sa vždy cítite bezpečne. Pred ním sa nemusíte pretvarovať, jednoducho ste to VY.


Chápete o čo prichádzate?!

Jediná otázka ktorá vás sprevádza na koniec je: Prečo ste snívali o "Ňom" a nevšimli ste si "Kamaráta" ?! Začína vám len ticho dochádzať že ste urobili jednu z najväčších chýb v živote.
Preto prosím, zabudnite na "Neho" a začnite si všímať "Kamaráta". Raz vám to bude určite ľúto.

S pozdravom Sue